Považská Bystrica

(Ne)zabudnuteľní hrdinovia

Jedným z nich je Štefan Marcina,
ktorý zachránil rodnú obec Zbora pred vypálením a vyvraždením.

V pamäti večnej bude spravodlivý. (Žalm 112, 6)

Môj, v blahej pamäti otec – Štefan Marcina pochádzal z malebnej obce Zbora v púchovskej doline. Jeho predkovia prišli z obce Lazy pod Makytou, ako potomkovia českých exulantov (vyhnancov pre ev. vieru po bitke na Bielej hore). Už skoro, ako malý chlapec, prišiel o oboch rodičov. Jeho otec Štefan Marcina padol v 1. svetovej vojne a matka Zuzana, rodená Chalupčíková zomrela, keď mal 8 rokov. Zanechala po sebe päť detí. Staršie sestry Katarína a Zuzana v mladom veku odišli za prácou na veľkostatky do Sudet v českom pohraničí. Tam zobrali do výchovy svojho brata Štefana. Keďže sa jednalo o výrazne nemecké prostredie, naučil sa nemecký jazyk.

Tam si mladý Štefan vypestoval lásku ku koňom, ktoré v tých časoch predstavovali veľkú osožnú pomoc, hlavne v poľnohospodárstve. Do rodnej obce sa vrátil ako 22 ročný, kde si postavil príbytok a oženil sa s Katarínou, rodenou Mikliaškovou. Krátko po svadbe bol poslaný na nútené práce do Nemeckej ríše, nakoľko ovládal nemecký jazyk. Ako zázrakom sa mu dostalo práce pri koňoch v Evanjelickej nemocnici sv. Hedvigy v Berlíne, kde robil kočiša. Bol v priamom styku hlavne zo zranenými nemeckými vojakmi z frontu. Prežil mimoriadnu udalosť práve v Berlíne, keď prevážal v rakve živého, nepohodlného katolíckeho kňaza, po ktorom išlo gestapo. Pri tomto prevoze bol zaistený a uväznený. S odstupom času bol však prepustený, nakoľko sa ho zastalo vedenie nemocnice s tým, že nevedel skutočne, koho preváža.

V roku 1944 sa rozhodol vrátiť domov. Napriek tomu, že mal platný cestovný pas,  návrat musel byť ilegálny. Skryl sa medzi perami v podvozku parného rušňa s vozňovou súpravou, smerujúceho z Berlína do Prahy. Na hraničnom prechode v nočnú hodinu pri prehliadke rušňa ho osvietila stráž, ktorá bola v podguráženom stave. Pustili do neho dávku zo samopalu, našťastie si to odniesol len lakeť, ktorý potom mal celý život nehybný. Takto zranený prežil riskantnú cestu do Prahy a následne do Hradca Králové, kde mal sestru Katarínu, ktorá ho v mladosti po majeroch v Sudetách vychovávala. Napokon sa mu  podarilo dostať do rodnej obce Zbora, kde zažil obrovský šok a prekvapenie:  jeho  bývalá manželka si ho nechápavo premeriavala, naviac v požehnanom stave s druhým mužom, tvrdiac, že bol úradmi vyhlásený za mŕtveho. Po tomto obrovskom sklamaní odišiel do neďalekej obce Vydrná, kde ho prichýlila jeho sestra Zuzana s rodinou. Štefan jej potom pomáhal s výchovou maloletých detí. Na svoju rodnú obec Zbora totálne zanevrel. Čítaj ďalej (Ne)zabudnuteľní hrdinovia

https://puchovodedicstvo.sk/historia/6687/peter-skodacek-a-jeho-boj-s-totalitami-12