Pohrebná počestnosť v Pánu zosnulej PhDr. Ľubici Juríčkovej
Evanjelický kostol v Považskej Bystrici sa stal v nedeľu 15. augusta 2021 miestom poslednej rozlúčky so vzácnou ženou, Ľubicou Juríčkovou. Zomrela náhle v považskobystrickej nemocnici zaopatrená sv. Večerou Pánovou vo veku 72 rokov života. Zosnulá spolusestra bola dlhoročnou poddozorkyňou a kronikárkou nášho cirkevného zboru. Od roku 1977 pôsobila ako profesorka slovenského jazyka, literatúry a dejepisu na gymnáziu v Považskej Bystrici. Taktiež na tomto gymnáziu vyučovala evanjelické náboženstvo, v cirkevnom zbore formovala deti, konfirmandov i mládež. Svojim umom a odbornosťou odchovala množstvo, dnes významných osobností. V mysli nám rezonuje jej úsmev, nadšenie, pokoj, láska a horlenie k Božím veciam. Nezabudnuteľné zostávajú v našich mysliach jej príhovory, či prednášky o našich evanjelických dejateľoch. S manželom Imrichom, dcérou Zuzanou s jej rodinou tvorili krásnu, harmonickú rodinu. Stovky ľudí zhromaždených na pohrebnej počestnosti oslovil hlbokou kázňou dôstojný brat emeritný biskup, prof. ThDr. Július Filo, na základe: Text: 2. Tim 2, 11-12: Verná je to reč: Ak sme s Ním umreli, s Ním budeme aj žiť. Ak s Ním znášame utrpenie, s Ním budeme aj kraľovať.
“Prišli sme sa rozlúčiť s Vašou drahou manželkou, matkou, a starou matkou, našou vzácnou poddozorkyňou. Odišla spomedzi nás akoby zavalená troskami jej pozemského príbytku. Po rokoch tvorivej a pokornej služby sa stala v posledných mesiacoch akoby väzňom nevládneho tela, ktoré už nevedelo umožniť ani komunikáciu so svojím okolím. Táto chvíľa je aj na to, aby sme si zaspomínali na jej nadšenie, s ktorým na týchto miestach hovorila a konala. Táto chvíľa je aj na to, aby sme si spomenuli na jej horlivú službu pre cirkevný zbor a pred Pánom Bohom sa s vďakou sklonili. Keby sme si vedeli teraz pustiť zrýchlený filmom najdôležitejšie úlohy ktorým sa venovala, určite by to bola najmä služba učiteľa a odborníka v pedagogických úlohách. Láska k nášmu rodnému slovenskému jazyku a národu, ktorú odovzdávala. Boli by to návrhy a následná realizácia mnohých tvorivých aktivít. Nakoniec služba učiteľky evanjelického náboženstva na gymnáziu a služba pre cirkevný zbor. Keď dnes na ňu myslíme, na jej roky života v čase tvorivosti, ostáva v nás ťaživá otázka: Ako to vlastne je s našou cestou života? Má odchod cez ťažké utrpenie byť výslednicou všetkého rozvoja tvorivých síl, snaženia i modlitieb? Čo má na tomto mieste rozlúčky dominovať v našom pohľade na jej odchod? Čo prevládne teraz pri pohľade na našu cestu, ktorú máme pred sebou my? Má to byť majestát smrti, tá sila deštrukcie každej tvorivosti a lásky Kristus šiel cestou kríža, aby sme mohli od Neho prijať dar života. To je tá skutočnosť, ktorá prelamuje ľudskú skúsenosť s utrpením a smrťou. Pán Ježiš Kristus sa vydal cestou utrpenia a smrti kvôli každému z nás a všetkým ľuďom, čo tu boli a ešte prídu na tento svet. Utrpenie a smrť neznamená víťazstvo smrti. V Kristovi a pre Krista je to tak. Kríž Kristov, ktorý aj na tomto mieste dominuje je súčasne znakom utrpenia a víťazstva. Cesta kríža bola v Kristovi cestou záchrany. Aby sme mali život v nesmiernej dokonalej, nepredstaviteľnej podobe. Kristus šiel cestou kríža, aby sme aj my mohli od Neho prijať život. Čo znamená táto skutočnosť v retrospektíve ľudských krokov? Ako sa táto skutočnosť v rozpoznateľných znakoch prejavovala pri Vašej drahej manželke, matke a starej matke a našej drahej sestre? Čo vyplýva z tejto krížovej spätosti utrpenia smrti a života pre nás všetkých? Božie slovo nám hovorí: Ak sa k nemu priznáme, aj On sa prizná k Nám pred svojím nebeským Otcom. Ak by sme Oň nestáli nemáme podiel na Jeho priateľstve. Zriekli by sme sa podielu na živote, ktorý vydobyl. Ak sa k Nemu priznáme pred svetom, pred ľuďmi, On sa prizná k Nám pred svojím nebeským Otcom. Ak náš život nemá skončiť v troskách, treba nám kráčať s Kristom životom , službou a prácou. Netúžiť iba po vlastnom úspechu, ale po Jeho sláve v tomto svete. Lebo iba pre Neho sme, čo sme. Ku ceste života patrí svedectvo o Darcovi života a Záchrancovi života. Takáto cesta vedie do života. Kristus šiel cestou kríža, aby sme mohli od Neho prijať život, sestry a bratia., preto platí aj pri nás: ak s ním znášame utrpenie s Ním budeme aj kraľovať. Naša ochota trpieť s Ním, naša ochota nevzdať sa ho ani pre utrpenie a skúšky vedie ku požehnaniu s Kristom. Znaky víťazstva pri utrpení s Kristom sa dostavujú už v živote. Určite ich naša milá sestra videla vo všetkých vydarených aktivitách v tomto cirkevnom zbore. Pri všetkých úlohách, ktoré ste tu spolu tvorili a dokončili. Určite však mala pri tom pohľad zahľadený za horizont časnosti. Už teraz môžeme kraľovať a budeme kraľovať s Kristom, ak s Ním znášame utrpenie. Boh dáva radosť z budúcej odmeny v Jeho kráľovstve. Aj napriek veľkému utrpeniu a choroby môžeme prežívať radosť z lásky blízkych a z naplnenia Božích zasľúbení. Vieme, ak s ním trpíme, ak o Ňom nezapochybujeme v akomkoľvek utrpení, ani v utrpení cesty smrti, budeme s Ním kraľovať, dá nám pocítiť šťastie. Kristus šiel cestou kríža, sestry a bratia, aby sme od Neho mohli prijať život. Preto platí v našom živote: Ak sme s Ním umreli s Ním budeme aj žiť. Zomrieť s Kristom treba skôr, ako prichádza smrť. Prijať Jeho smrť v krste a vracať sa k Nej v pokání. To je cesta nastúpeného života. Dať sa sýtiť ovocím Jeho smrti a vzkriesenia v daroch svätej Večere, to je znak toho, že sme zomreli s Kristom. Umrieť s Kristom potom znamená aj to, že odmietanie zla, v akejkoľvek podobe, sebectva a nedôvery voči blízkym. Keď sa nedáme zviesť z cesty spravodlivosti, aj to ukazuje, že sme zomreli s Kristom a sme na ceste života. Nejde teda iba o posledný zápas, ktorý sa udial u našej drahej pred niekoľkými dňami. Kristus nám ponúka ovocie svojej smrti teraz, aby sme mali život s Ním. Takto nech vyznie táto chvíľa rozlúčky. Nie ako víťazstvo deštruktívnej smrti, ktorá ničí náš pozemský stánok tela a človek sa ako v troskách nedokáže nakoniec ani rozprávať so svojimi drahými. Kristus, drahí zarmútení, šiel cestou kríža, aby sme mohli prijať aj my od Neho trvalý a dokonalý život. Žime s Ním a priznávajme sa k Nemu, nebojme sa utrpenia a nezriekajme sa Ho, aby sme mohli od Neho, keď nás k sebe prijme, prijať korunu života. Keď dnes ďakujeme Vašej drahej manželke a matke za všetku jej nehu a lásku, ďakujme za to zároveň Bohu. Ďakujme Pánovi Ježišovi za to, že nám všetkým otvoril cestu k životu. Amen.
Liturgiou poslúžili brat konsenior Jozef Pacek, administrátor Peter Fabok a domáci duchovný Ľubomír Marcina, ktorý zároveň zhodnotil životné dielo a hodnoty tejto vzácnej osobnosti. Pripomenul aj niektoré verejné ocenenia ktoré sa našej zvečnelej sestre dostalo počas jej celoživotného pôsobenia. Za jej bývalých žiakov sa k trúchliacemu zhromaždeniu prihovoril rímskokatolícky dekan Štefan Kováč Adamov, spisovateľ, s ktorým zvečnelá bola do posledných chvíľ v kontakte. Kondolenčný list seniora TUS Mariána Kaňucha prečítal administrátor Peter Fabok. Báseň od Martina Rázusa – Odišla žena vzácna, preniesla Andrejka Deáková. Za gymnázium sa so zosnulou lúčila riaditeľka Ľudmila Porubská, a za Maticu slovenskú Ľudmila Ješková. Organovým sprievodom slúžil Martin Melišík a rovnako aj sólospevom s bratom Marekom Mikáčom. Po prežehnaní ostatkov dôstojným bratom biskupom Júliusom Filom a zaspievaním piesne Vzkriesenie čakáme sa mnohopočetný pohrebný sprievod za hlaholu zvonov odobral smerom k neďalekej budove gymnázia, kde sa celé pohrebné zhromaždenie zastavilo a následne odprevadilo telesné ostatky našej zvečnelej na kremáciu. Ofera, zadržaná miesto kvetinových darov, poslúži na novoinštalovanú oltárnu drevorezbu Večere Pánovej v našom kostole. Pamiatka zosnulej sestry poddozorkyne, nech zostane navždy uchovaná v našich srdciach.
Ľubomír Marcina