(Ne)zabudnuteľní hrdinovia
Jedným z nich je Štefan Marcina,
ktorý zachránil rodnú obec Zbora pred vypálením a vyvraždením.
V pamäti večnej bude spravodlivý. (Žalm 112, 6)
Môj, v blahej pamäti otec – Štefan Marcina pochádzal z malebnej obce Zbora v púchovskej doline. Jeho predkovia prišli z obce Lazy pod Makytou, ako potomkovia českých exulantov (vyhnancov pre ev. vieru po bitke na Bielej hore). Už skoro, ako malý chlapec, prišiel o oboch rodičov. Jeho otec Štefan Marcina padol v 1. svetovej vojne a matka Zuzana, rodená Chalupčíková zomrela, keď mal 8 rokov. Zanechala po sebe päť detí. Staršie sestry Katarína a Zuzana v mladom veku odišli za prácou na veľkostatky do Sudet v českom pohraničí. Tam zobrali do výchovy svojho brata Štefana. Keďže sa jednalo o výrazne nemecké prostredie, naučil sa nemecký jazyk.
Tam si mladý Štefan vypestoval lásku ku koňom, ktoré v tých časoch predstavovali veľkú osožnú pomoc, hlavne v poľnohospodárstve. Do rodnej obce sa vrátil ako 22 ročný, kde si postavil príbytok a oženil sa s Katarínou, rodenou Mikliaškovou. Krátko po svadbe bol poslaný na nútené práce do Nemeckej ríše, nakoľko ovládal nemecký jazyk. Ako zázrakom sa mu dostalo práce pri koňoch v Evanjelickej nemocnici sv. Hedvigy v Berlíne, kde robil kočiša. Bol v priamom styku hlavne zo zranenými nemeckými vojakmi z frontu. Prežil mimoriadnu udalosť práve v Berlíne, keď prevážal v rakve živého, nepohodlného katolíckeho kňaza, po ktorom išlo gestapo. Pri tomto prevoze bol zaistený a uväznený. S odstupom času bol však prepustený, nakoľko sa ho zastalo vedenie nemocnice s tým, že nevedel skutočne, koho preváža.
V roku 1944 sa rozhodol vrátiť domov. Napriek tomu, že mal platný cestovný pas, návrat musel byť ilegálny. Skryl sa medzi perami v podvozku parného rušňa s vozňovou súpravou, smerujúceho z Berlína do Prahy. Na hraničnom prechode v nočnú hodinu pri prehliadke rušňa ho osvietila stráž, ktorá bola v podguráženom stave. Pustili do neho dávku zo samopalu, našťastie si to odniesol len lakeť, ktorý potom mal celý život nehybný. Takto zranený prežil riskantnú cestu do Prahy a následne do Hradca Králové, kde mal sestru Katarínu, ktorá ho v mladosti po majeroch v Sudetách vychovávala. Napokon sa mu podarilo dostať do rodnej obce Zbora, kde zažil obrovský šok a prekvapenie: jeho bývalá manželka si ho nechápavo premeriavala, naviac v požehnanom stave s druhým mužom, tvrdiac, že bol úradmi vyhlásený za mŕtveho. Po tomto obrovskom sklamaní odišiel do neďalekej obce Vydrná, kde ho prichýlila jeho sestra Zuzana s rodinou. Štefan jej potom pomáhal s výchovou maloletých detí. Na svoju rodnú obec Zbora totálne zanevrel.
V tom čase bol nedobrovoľne zamestnaný na nemeckom veliteľstve v Púchove, inak by mu hrozilo navrátenie na nútené práce do Ríše. Keďže ovládal nemecký jazyk, bol pre prácu tlmočníka vhodný. Paradoxom bolo, že nemecké veliteľstvo sídlilo v novopostavenom Evanjelickom zborovom dome, ktorý bol vybudovaný za pôsobenia znamenitého farára Petra Škodáčka, v tesnej blízkosti kostola. Pán farár Škodáček musel ráno o ôsmej hodine slúžiť bohoslužby v nemeckom jazyku pre nemecké vojenské zložky, nielen z Púchova, ale aj okolia. O desiatej hodine potom nasledovali riadne bohoslužby v biblickej češtine. (Toto obdobie pripomínalo veľké množstvo nemeckých evanjelických spevníkov, ktoré sme našli v archívnej miestnosti kostola.) Môj otec vykonával okrem tlmočníckej práce na nemeckom veliteľstve aj všetko, čo bolo potrebné, vrátane včasného ranného zakurovania do pecí, aby velitelia prišli do vyhriatych miestností.
Vo svojom životopise si môj otec spomína na gardistov, ktorí arizovali židovský majetok, ktorého bolo v Púchove a okolí viac ako dosť. Posmievačne sa hrdili heslom: „Najprv židia, páni potom pôjdu luteráni…“ S akým rizikom a odvahou si vtedy počínal môj otec! Svojou odvahou a duchaprítomnosťou prekazil udanie jedného nemenovaného gardistu, ktorý býval v tesnej blízkosti židovského cintorína v Púchove pod samotnou horou Lachovec. Ten gardista bol známy ako vykrádač židovských hrobov, do ktorých si pozostalí Židia údajne schovávali cennosti pred ich deportáciami. Tento istý človek v jedno včasné ráno priniesol napísané udanie na vtedy evanjelickú obec Zbora, ktorej obyvatelia vraj pomáhajú partizánom, so slovami: „Toto odovzdaj veliteľovi!“ Dotyčný však netušil, že otec bol jednak rodák z tejto obce a navyše evanjelik. Bol by sa aj v prípade obce Zbora zopakoval scenár, ako pri obci Lazy pod Makytou v osade Mladoňov, ktorá na základe takéhoto udania bola vyvraždená a ľahla popolom v októbri 1944. Bol to na tú dobu veľmi odvážny čin spáliť takýto dokument, pre ktorý sa môj otec rozhodol a ktorým riskoval svoj život. Sabotáž akéhokoľvek druhu bola trestaná okamžitou smrťou zastrelením.
Po vojnových udalostiach sa otec druhý raz oženil s Boženou, rod. Pajtášovou, rodáčkou z Mestečka. Z tohto manželstva sa narodili dvaja synovia – môj starší, už nebohý brat – Jozef a mladší ja – Ľubomír. Otec po skončení vojny následne pracoval ako robotník v Poľnohospodárskom podniku Púchov až do odchodu na dôchodok.
S týmto svedectvom môjho otca som sa zoznámil z jeho rozprávania až v takmer mojom dospelom veku. Neskôr, po otcovej smrti, mi tieto udalosti pripomenul pán Jozef Janto zo Zbore, s ktorým som pracoval v Gumárňach 1. mája v Púchove. Neskôr ma často navštevoval – už ako ev. duchovného, pán Milan Húževka, známy spisovateľ zo Zbore, ktorý tiež o tejto skutočnosti s prekazením udania vedel. K napísaniu tohto svedectva ma napokon motivoval až životopis môjho otca, ktorý som v rodinných spisoch našiel i jeho doklady – pracovná knižka i cestovný pas, označené pečiatkami s nacistickými orlicami a hákovými krížmi z tej doby.
Kiež by sme aj po mnohých rokoch, pri 80. výročí SNP, vďačne a s úctou spomínali na takýchto nenápadných ľudí, hrdinov, ktorí aj v ťažkej vojnovej dobe riskovali životy a dokázali sa zaradiť na stranu spravodlivosti a slobody.
Dnes na pamiatku tohto zvečnelého hrdinu Štefana Marcinu, je postavený dubový kríž na rodinnom pozemku v Zbore, zhotovený miestnym rezbárom Milošom Húževkom. Originál kríža sa nachádza v nemeckom meste reformácie Lutherstadt-Wittenberg, v chráme Christuskirche, ktorý ma pri návšteve tohto mesta veľmi oslovil a inšpiroval. Toto svedectvo som napísal s úctou za život a nebojácnosť v blahej pamäti môjho otca Štefana Marcinu, pri 35. výročí jeho odchodu do večnosti.
Vďačný syn: Ľubomír Marcina,
ev. duchovný v Považskej Bystrici